Ibiza, významné stredisko turistického ruchu, je so svojou rozlohou 571 km² tretím najväčším z Baleárskych ostrovov. Leží 80 km juhozápadne od Mallorky a 90 až 150 km na juhovýchod od španielskej pevniny. Na dĺžku meria 41 km a na šírku 22 km; ide o členitý ostrov, často s vysokými pobrežnými útesmi. Najvyšší vrchol Sa Talaia dosahuje 475 m nad morom. Ibiza má najvyšší podiel lesov na Baleároch. Ostrov má 106 tisíc obyvateľov, z toho je asi desatina trvalo tu žijúcich cudzincov. Hlavným a najväčším mestom je štyridsaťtisícová Eivissa (katalánsky názov pre Ibizu). Obyvatelia ostrova sú prevažne katalánskej národnosti a hovoria nárečím eivissenc, ktoré je blízke ostatným baleárskym dialektom katalánčiny (mallorquina, Menorquin).

Až do 60. rokov 20. storočia bola Ibiza sebestačným ostrovom poľnohospodárov a rybárov, ktorého hlavným vývozným artiklom bola soľ, s nástupom masovej turistiky sa však situácia úplne zmenila. Dnes predstavuje turistický ruch 98% ekonomiky ostrova a potraviny aj ostatné tovary sa dovážajú z pevniny. Ročne navštívi Ibizu vyše 1,5 milióna turistov, najmä britských, nemeckých, talianskych a francúzskych. Ibiza láka najmä mladých ľudí; tunajšie nočné kluby sú považované za jedny z najlepších na svete a ostrov je známou Mekkou elektronickej tanečnej hudby (vrátane ľahkých tanečných drog) s celým radom festivalov aj nekonečných plážových party. Pre milovníkov tejto hudby znamená Ibiza to isté, čo Jamajka pre stúpencov reggae. Ibiza je však vzhľadom k svojej kozmopolitnej otvorenosti veľmi vyhľadávaným cieľom napríklad aj pre gay komunitu.

História ostrova je nesmierne bohatá a siaha až k samým koreňom európskej civilizácie; skalné maľby a megality dokladajú osídlenie Ibizy už začiatkom 2. tisícročia p. n. l. Výraznú stopu tu zanechali Feničania, ktorí okolo roku 700 p. n. l. založili prístav Ibes, teda dnešné Eivissu. Názov, neskôr označujúci aj celý ostrov, pochádza od mena fenického a egyptského boha Besa, zobrazovaného ako trpaslíka s levími rysmi. Z 2. storočia p. n. l. sa dochoval skalný chrám bohyne Tanit v jaskyni Es Culleram u Cala San Vicenç. Po páde Kartága bola roku 123 p. n. l. Ibiza spolu s celými Baleáry pripojená k rímskemu panstvu. Roku 426 Ibizu vyplienili Vandali, v 6. a 7. storočí patrila k Byzantskej ríši. Po roku 711 sa Baleárske ostrovy dostali pod maurský vplyv. Ibiza zažila vpády Normanov a stala sa aj súčasťou Córdobského kalifátu, od ktorého sa odtrhla roku 1009. V 11. storočí boli Baleáry útočiskom pirátov. Aragónsky kráľ Jakub I. dobyl roku 1229 Malorku a následne roku 1235 Ibizu a pripojil Baleáry k aragónskej korune. Po spojení aragonského a kastílskeho kráľovstva roku 1474 boli potom dejiny Ibizy zviazané až do dnešných dní s osudmi celého Španielska. V čase zámorských objavov 15. a 16. storočia sa Baleárske ostrovy ocitli na pokraji záujmu; počet obyvateľov klesal a ostrovy sa často stávali terčom nájazdov berberských pirátov. Núdza postupom času doháňala aj samotných obyvateľov Ibizy ku korzárstvu, ktorému bola urobená prietrž až začiatkom 19. storočia. Okolo roku 1930 začali na Ibizu vo väčšom množstve prichádzať britskí turisti, od konca 50. rokov vyrastali pozdĺž pobrežia hotely a ostrov sa vzápätí vďaka prílivu zahraničných návštevníkov úplne premenil.